Podľa môjho názoru Stano Filko patrí medzi najvýznamnejších slovenských, či dalo by sa povedať aj československých predstaviteľov výtvarného umenia, hlavne konceptuálneho, v druhej polovici 20. storočia. Prinášal do umenia na Slovensku a možno spokojne dodať, že aj v Európe, celkom nové koncepcie a tvorivé postupy. Hovorím to ako milovník umenia a tiež aktívny tvorca, ktorý strávil dve tretiny svojho života na Západe, konkrétne vo Veľkej Británii.
V rokoch 1964-68 som študoval na FAMU v Prahe a so Stanom Filkom som sa poznal len zbežne cez spoločných kamarátov. V septembri roku 1968 som odišiel do Veľkej Británie, kde som pracoval 30 rokov zväčša ako redaktor slovenského vysielania BBC.
So Stanom sme sa zblížili a spriatelili v lete roku 1986 v Spojených štátoch, kde som sa ako novinár zúčastnil na Svetovom festivale slovenskej mládeže v zahraničí v rezorte Mount Pocono v Pennsylvánii. Stano mal v jednom z hotelov v rámci festivalu výstavu svojich najnovších veľkých obrazov, ku ktorým sa ešte vrátim.
Prekvapuje ma ako málo informácií je na Slovensku o pobyte Stana Filka v USA a o prácach, ktoré tam vytvoril. Zarazili ma aj niektoré poznámky o jeho živote a práci na videozáznamoch YouTube zo žilinského sympózia. Kým sa zameriam na túto tému, vrátim sa ešte do našich študentských čias, tzv. Zlatých 60. rokov, keď sa vtedajšie Československo pod vplyvom reforiem v komunistickej strane a spoločenských a ekonomických tlakov čoraz viac otváralo Západu a nám sa otvárali širšie možnosti v oblasti tvorby. Ako to dopadlo, všetci vieme. Výstižne to ilustruje moja skúsenosť, že absolventský film Ruská ruleta, pre ktorý som napísal námet a scenár v roku 1968, mal verejnú premiéru na pražskom Febiofeste až v roku 2009.
1967: Výstava Stana Filka v Prahe
Nikde som sa nestretol s informáciou, že Filko pravdepodobne ako jeden z prvých výtvarníkov v Československu použil film pri vytvorení multimediálnej inštalácie alebo prostredia. Rozprával mi o tom kamarát a kolega zo štúdií na FAMU, fotograf Tibor Borský, ináč tiež Stanov kamarát. Prechádzal pražským starým mestom a stretol náhodne Stana Filka. Dali sa do reči a vysvitlo, že Stano neďaleko otvára výstavu prostredia zostaveného z oltárikov. Pozval Tibora dnu a spýtal sa ho, či by mu nemohol toto prostredie nafilmovať, aby sa do inštalácie vniesol pohyb.
Podlaha miestnosti bola pokrytá zrkadlami a Tibor žartovne poznamenal, že by bolo fajn, keby v prostredí pobiehala nahá žena, ako kontrast k idei oltárikov a ako nositeľ nových významov. Stanovi sa myšlienka zapáčila a zapojil Tibora, vtedy študenta na katedre kamery a fotografie, do realizácie nápadu. Tibor navrhol, aby pribrali k spolupráci nášho ďalšieho kolegu – FAMUzáka, Dušana Trančíka, ktorý študoval réžiu, mal organizačný talent a vedel veľmi pôsobivo a účinne argumentovať a presviedčať. V deň nakrúcania Dušan vybehol na ulicu a o päť minút sa vrátil s krásnou mladou ženou, zdravotnou sestrou, ktorú presvedčil, aby sa vo vyššom záujme umenia zobliekla a nahá sa prepletala prostredím oltárov. Dušan so Stanom ju réžijne usmerňovali a Tibor ručnou kamerou všetko nakrúcal na 16mm film v úžasných dynamických záberoch. Dušan dnes poznamenáva, že všetko, čo sa dialo so Stanovym objektom bolo vporiadku, bolo súčasťou jeho Hapsocu. Po skončení filmovania si otvorili fľašu Kláštorného červeného, vtedy bolo pre nás luxus, a radovali sa, aká inšpiratívna bola výstava. Film sa potom premietal v inštalovanom prostredí.
Výstava neskôr putovala do Talianska aj s jedinou pôvodnou verziou inverzného filmu. Naspäť z Talianska však prišli len oltáre a doplnkový materiál bez filmu. Ten sa stratil, nevedno kde. Asi sa nahé české dievča niekomu hrozne zapáčilo. Aby ste si nemysleli, že ide o nejakú „filkovskú“ mystifikáciu, Tibor Borský má vo svojom archíve rukolapný dôkaz fotografických pracovných záberov z filmovania.
80te roky: Stano Filko v New Yorku
A teraz niečo o pobyte Stana Filka v Spojených štátoch a jeho návrate na Slovensko po novembri 1989. Spriatelili sme sa na festivale slovenskej mládeže vo vtedajšom známom lesnom pennsylvánskom komplexe hotelov Mount Airy Lodge v Mount Pocono, ktorý radi navštevovali Newyorčania. Po dennom programe a večeri sme sedávali pri vatre s výtvarníčkou a poetkou Blaženkou Kostolnou zo Švajčiarska, vydavateľom slovenského časopisu pre kultúru v Kanade Vojtom Mirgom, veľkým propagátorom slovenskej kultúry v Amerike, starým emigrantom Jánom Okáľom a ďalšími a rozprávali sa do neskorej noci o umení a literatúre a aj sme si zaspievali.
Stano v Pocono vystavoval vyše tucta veľkých malieb (až do 180x150cm), na ktorých boli obrovské otvorené ústa s jasno červenými perami, často vycerenými ostrými zubami, chystajúce sa zahryznúť do hrubého hamburgera. Bolo to výstižné nepriame zobrazenie pažravej konzumnej americkej spoločnosti. Celok pôsobil až grandguignolovsky, hrôzostrašne.
Po návrate do New Yorku z Pocono na samom začiatku júla 1986 som strávil u Stana tri dni. Nie je pravda, že býval len u nejakej bohatej panej, ktorej strihal trávnik, ako to zaznelo vo videozázname zo sympózia. V čase mojej návštevy býval vo veľkom 3-izbovom suterénnom byte na hranici židovskej ortodoxnej štvrte v Brooklyne. Prekvapili ma na uliciach ozbrojené civilné hliadky. Stano mi vysvetlil, že to súviselo s nejakými palestínskymi protiizraelskými útokmi . Ešte taký postreh o prostredí, v ktorom býval: pred neďalekým nárožným malým obchodom, kde sme si po návrate z Pocono išli kúpiť niečo na jedenie, sedeli dvaja černošskí chlapci, ale v obchode so zmiešaným tovarom mali klobásu, ktorá vyzerala veľmi našsky.
Stano mi povedal, že na druhý deň pôjdeme pozrieť jeho výstavu v Guggenheimovom múzeu, v jednej z najvýznamnejších galérií moderného umenia severnej Ameriky. Pomyslel som si, že sa chvastá a ktovie, či tam má niekde vystavenú nejakú prácu.
Ešte by som sa chcel vrátiť k bytu Stana Filku. Prvá miestnosť, do ktorej sa vošlo, a ktorá slúžila ako atelier, bola veľká, hádam 5×7 metrov a bola plná veľkých obrazov nahusto nastavaných zvislo na dlážke. Odhadoval by som, že ich bolo vyše stovky. Cez izbu sa dalo prejsť do obytných priestorov len úzkymi uličkami medzi obrazmi a stenami. Byt bol zariadený veľmi skromne. Bolo vidieť, že Stano nemá peňazí nazvyš.
1986: Výstava Stana Filka v Guggenheimovom múzeu
Na druhý deň sme išli autobusom na nábrežie newyorského prístavu pozrieť sochu slobody a potom do Guggenheimovho múzea. V celom obrovskom kruhovom priestore múzea od stropu až po prízemie boli zavesené Stanove Filkove práce – obrovské kvádre v základných farbách – bielej, červenej, modrej a žltej, akoby sa vznášali vo vzduchu v rôznych uhloch. Skoro som spadol z nôh. Nečakal som, že Filkovi budú Američania venovať skoro celý najväčší priestor múzea. Neviem, či sa to ešte podarilo niektorému slovenskému výtvarníkovi. Stano sa v súvislosti s touto inštaláciou zmieňoval o pôvodných konceptoch bieleho priestoru, z ktorých vychádzal.
No problém bol v tom, že vystavovanie nezarábalo peniaze. Stano potreboval svoje diela predávať a na to mu chýbali vhodné kontakty. Navrhol mi, aby som mu robil akéhosi literárneho kurátora a propagátora a interpretátora jeho prác pre širšiu verejnosť. Povedal, že väčšina popredných výtvarníkov má takéhoto spolupracovníka. V písaní som bol zbehlý po štúdiu na FAMU a britských diplomoch z biológie a archeológie a po 18-tich rokoch redakčnej a programovej práce v BBC, ale necítil som sa odborne dosť podkutý na takúto úlohu. A nechcel som kamarátovi dávať falošné nádeje. Napriek tomu mi dal asi 60 diapozitívov svojich prác, malieb v pestrých farbách, aby som ich príležitostne ukazoval potenciálnym záujemcom. Tie som mu pri jednej návšteve na Slovensku vrátil a mali by byť v jeho pozostalosti. Neviem, čo sa stalo so všetkými jeho prácami vytvorenými v Amerike a či sa mu ich pri návrate podarilo doviezť na Slovensko. Matne si spomínam na jeho zmienku, že veľa vecí tam musel nechať.
Ešte k písaniu jeho priezviska ako Fylko. Dôvod bol čisto praktický. Meno Filko Američania vyslovovali „Fajlko“ a zmenou na ypsilon si zaistil jeho správnu výslovnosť. Neskôr to využil aj ako motív svojej meniacej sa identity v novom prostredí vo verziach klon 1.Fylko, 2. Phylko a 3.Phys.
90te roky: Návrat na Slovensko
Keď som sa po novembri roku 1989 prvý raz vrátil do Bratislavy ako spravodajca česko-slovenskej redakcie BBC, stretol som sa po mnohých rokoch opäť so Stanom. Zo zoznamu spolupracovníkov ŠtB som vedel, že ho viedli ako jedného z agentov. Takéto záznamy mi osobne vôbec nevadili, lebo na zozname sa ocitlo viacero mojich dobrých priateľov a poznal som okolnosti za akých sa do zoznamu dostali. Vedel som, že skutočnými agentami neboli a že sa stali obeťami ťažkých okolností, pričom v zoznamoch nefigurovali žiadne mená veľkých prívržencov komunistickej totality, či už z presvedčenia alebo z oportunizmu. Medzi iným po invázií mojich starých priateľov na zozname zväzkov pribudlo, vypočúvali ich pracovnici ŠtB aj za styky so mnou po odchode do Británie a v súvislosti s prácou v BBC. Stano Filko sa v tomto období cítil veľmi osamelý, izolovaný. Povedal mi, že ho neprijímajú medzi seba ani výtvarníci akceptovaní bývalým režimom, ani výtvarníci združení okolo VPN. Vraj niekedy aj ľutoval, že sa z Ameriky vrátil.
Jedno stretnutie so Stanom Filkom v Bratislave mi utkvelo v pamäti. Sedeli sme na obede v jeho obľúbenej reštaurácii v Rači, kde vtedy býval a rozprával mi o svojej koncepcii mnohých dimenzií, ku ktorej ho inšpiroval zážitok klinickej smrti po srdcovej príhode. Okrem bežne známych dimenzií – dĺžky, šírky a výšky a štvrtej dimenzie času môžu podľa matematických výpočtov teoretickej fyziky existovať aj ďalšie dimenzie až do maximálneho počtu desať. S týmito teóriami súvisí aj teória strún a hypotéza o multi- univerze, teda existencii paralelných svetov. Pohybujeme sa tu na hranici vedeckého poznania. Stano si spájal rôzne dimenzie s určitými farbami a snažil sa inštinktívne syntézou rôznych iných prvkov, ako sú napríklad čakry v predstavách jógy, syntetizovať komplexný transcendentný obraz mnohovrstvovej ľudskej existencie vo vesmíre. Mnoho výtvarných teoretikov si tieto jeho koncepcie vysvetľuje nesprávne ako únik do módnej mystiky.
Ivan Štípala, 8. 11. 2016
