Čierne na bielom je diskusný a prezentačný večer, v ktorom umelkyňa Pavlína Fichta Čierna predstavuje zaujímavých hostí z oblasti vedy, výskumu a umenia v spojení so širšími sociálnymi a spoločenskými otázkami. V novoročnom pokračovaní formátu uvedie umelecké výskumníčky Helenu a Veroniku Lukášové, ktoré síce žijú od seba fyzicky vzdialené, ale napriek tomu spolu tvoria.
online diskusia Pavlíny Fichta Čiernej s Helenou a Veronikou Lukášovými štvrtok 28. 1. 2021, 19.00 na www.facebook.com/novasynagoga alebo na Zoom Meetingu ID 829 2153 6261
dobrovoľným vstupným nás môžete podporiť na tootoot.fm
Dozviete sa, čo je to digitálna prítomnosť, akú povahu má prvý európsky kozmonaut, čo je to digitálna výroba z prvej ruky, ale najmä ako sa môžeme vyrovnať s ľahostajnosťou vesmíru.
Sestry Lukášové spája záujem o nové možnosti zobrazovania. I keď zakotvené v iných častiach Európy, často diskutujú medzi sebou o svojich projektoch a niektoré sú potom ich spoločným dielom.
Veronika Lukášová je fotografka, žije a pracuje v Londýne a jej záujem mieri ku hviezdam. Zaoberá sa zobrazovaním udalostí, ktoré sú ľudskému oku skryté, či už to sú fyzikálne alebo kozmologické procesy. Behom doktorandského štúdia hľadala vzťah medzi vedeckým a výtvarným zobrazovaním. Pôsobila ako nezávislá korešpondentka pre New York Times a Washington Post. Neskôr sa ponorila do osobných dokumentárnych projektov a v priebehu pätnástich rokov získala niekoľko ocenení. Na pamiatku svojho hrdinu z detstva, kozmonauta Jurija Gagarina, navštívila v roku 2010 kozmodróm Bajkonur. V roku 2011 sa spriatelila s prvým európskym kozmonautom, Čechom Vladimírom Remkom. Je autorkou originálnych literárno-fotografických esejí o Trinity – prvom mieste pre testovanie atómových bômb v USA, o nukleárnom výskumnom centre CERN a o kozmickom žiarení.
Helena Lukášová je absolventka sochárskeho ateliéru na VŠVU v Bratislave. Hľadá prepojenie fyzického a virtuálneho sveta a skúma nové možnosti reprezentácie rozmerných diel, čo tvorí významnú časť jej diela. Študovala a pracovala tiež v Johnson Atelier – Technical Institute of Sculpture v New Yorku, a spolupracovala s osobnosťami ako Kiki Smith, Charles Ray alebo George Segal. Tieto skúsenosti definovali jej ďalšie smerovanie a doktorandské štúdium zasvätila skúmaniu digitálnych technológií v sochárskej tvorbe. V súčasnosti vyučuje na Fakulte informatiky Masarykovej univerzity v Brne, kde vedie ateliér Grafického dizajnu a multimédií. Ako umelkyňa oceňuje potenciál digitálnej plastiky, ktorá spochybňuje tradičné chápanie sochárstva ako fyzického objektu v hmotnej podobe, a otvára nové možnosti koncepčného uvažovania o soche.
