Málo existuje svedectiev z druhej strany – príbehov vojakov okupačných vojsk z roku 1968. Vlastne neexistujú žiadne. To bol aj dôvod prečo sme sa v roku 2018 pustili do hľadania svedkov “z druhej strany”. Viac o tom píše Fedor Blaščák.
V pondelok 20. augusta 1968 večer išiel v československej televízii film O slavnosti a hostech, ktorý v roku 1965 natočil významný predstaviteľ „novej vlny“, český režisér Jan Němec a okamžite tým proti sebe popudil najvyššie stranícke špičky. Jeho film je dodnes platným a jasnozrivým podobenstvom o absurdite a „papalašizme“ komunistického režimu, atmosférou podobný klasike od Luisa Buňuela Skrytý pôvab buržoázie.
Hneď po uvedení v roku 1966 sa poslanci parlamentu dožadovali zákazu z dôvodu, že “film nemá s našou republikou, s ideálmi socializmu a komunizmu nič spoločné.” K cenzúre síce napokon nedošlo, no komunistom sa podarilo presadiť obmedzenie v propagácii a distribúcii filmu. Na to reagoval režisér Němec protestným listom, ktorý sa verejne čítal na legendárnom IV. zjazde československých spisovateľov a stal sa ikonou kultúrnej opozície proti režimu ešte v období pred rokom 1968.
20. augusta 1968 si diváci pozreli tento napoly „zakázaný” film, išli spať a ráno sa prebudili do iného sveta. V uliciach sa strieľalo a prišli tanky.
O tom, ako vnímali ľudia v Československu inváziu vojsk existuje obrovský fundus rôznych správ a zdrojov. A aj 51 rokov po týchto udalostiach sa každoročne pri výročí objaví niečo nové – nové fotografie, nejaká nová spomienka – ako napríklad táto o televíznom programe z 20. augusta 1968.
Zarážajúce však je, ako málo existuje svedectiev z druhej strany – príbehov vojakov okupačných vojsk. Vlastne neexistujú žiadne. To bol aj dôvod prečo sme sa v roku 2018 pustili do hľadania svedkov „z druhej strany“. Chceli sme hovoriť s obyčajnými vojakmi, nehľadali sme žiadne šarže, ani politicky exponované osoby. Po roku hľadania, s pomocou Petra Sopka – nášho „styčného dôstojníka“ v oblasti okolo Ľvova, sa nám podarilo nájsť dvoch žijúcich príslušníkov okupačných vojsk armády Sovietskeho zväzu:
Záber z filmu O slavnosti a hostech.
Vasil Lypak pri oral historickom rozhovore.
Prvým bol Vasil Lypak, narodil sa v roku 1947, v čase augustových udalostí bol vojakom prezenčnej služby, do Československa prišiel letecky v noci 21. augusta 1968.
Slúžil v Prahe, býval v telocvični na ambasáde ZSSR a ako ochranka majora tam strávil takmer tri mesiace. V rozhovore spomína na okolnosti jeho príchodu na letisko do Prahy, popisuje úlohy, ktoré vykonával, hovorí o tom, kde bývali, ako sa stravovali a vo výsledku podáva vlastnú prevádzkovú pravdu o živote jedného z pol milióna okupantov.
Pán Lypak žije v skromných podmienkach v dedinke Rakovec asi 25 km od Ľvova, je na dôchodku a na rozhovor s ním sme museli čakať, lebo v dohodnutý čas sa ešte nevrátil s kravami z paše.
Svedectvo Vasila Lypaka sa vyznačuje priamosťou, respondent sa nijako neštylizuje. Hovorí len to, čo naozaj vie a ako si to dnes pamätá. Nepúšťa sa do žiadnych ospravedlňujúcich konštrukcií, podružných úvah, či vysvetlení. Z tohto hľadiska je to mimoriadne cenný pamäťový prameň.
Fedor Blaščák s Vasilom Lypakom (v pozadí).
Styčný dôstojník nášho výskumu – Peter Sopko, ktorý pre nás našiel respondentov a sprevádzal nás počas výskumnej cesty. V pozadí na fotografii materiálny svedok invázie: most neďaleko dediny Piďtemne, ktorý bol postavený v auguste 1968, aby sa po ňom mohli presúvať okupačné tanky smerujúce do ČSSR z neďalekého vojenského objektu v okolí Ľvova.
Druhým svedkom je pán Vasilij Stepanovič, narodený v roku 1948 vo Ľvove. Napriek počiatočným problémom sa nám podarilo zaznamenať aj jeho svedectvo. Pán Stepanovič prišiel do Československa neskôr, niekedy v roku 1969, ako príslušník raketových vojsk. Aj po 51 rokoch mal trochu obavy, že vyzradí nejaké „štátne tajomstvo“, dohodnutý rozhovor kvôli zdravotným problémom zrušil, podarilo sa nám to až na druhý krát, ale pod podmienkou zachovania anonymity tváre.
V rozhovore spomína na okolnosti svojho príchodu do Československa, na to, ako im boli prezentované dôvody príchodu, popisuje svoju úlohu pri raketových vojskách, a spomína aj na to, ako reagovali českí obyvatelia blízkeho mestečka na sovietskych vojakov.
Obidve svedectvá sú len málo subjektívne skreslenou verziou pohľadu na okupáciu Československa z “druhej strany” a tak tvoria unikátny oral historický zdroj o tejto – z nášho pohľadu už notoricky známej kapitole československých dejín.
– –
Výskum a filmy boli realizované v rámci projektu “Prelomový rok 1968: Československo a Európa”, ktorý bol podporený z programu Európa pre občanov (podprogram: Európska pamäť). Projekt realizujeme v spolupráci s Filozofickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave.
