Nová synagóga je miestom aktuálneho ročníka súťaže pre slovenských umelcov do 40 rokov, ktorá vznikla v roku 1996 a oslavuje tak 25. výročie. Je nám cťou hostiť finálovú výstavu.
výstava 30. 9. – 6. 12. 2020, utorok – nedeľa 13.00 – 19.00
počas lockdownu len v rámci celoplošného testovania na Covid 19
vstupné 3,00€ / študenti a seniori dobrovoľné, online na tootoot.fm alebo v hotovosti na mieste
Finalistami Čepana 2020 a zároveň vystavujúcimi umelcami sú Ludmila Hrachovinová, Daniela Krajčová, Kristián Németh a Jozef Pilát. Ich finálovú výstavu pripravili v spolupráci s kurátormi Luciou Gavulovou a Viktorom Čechom, architektonické riešenie je v supervízii Petra Lišku. Počas dvojmesačného trvania výstavy budú mať návštevníci možnosť diváckeho hlasovania za svojho osobného favorita. Dvaja členovia medzinárodnej poroty naživo a ďalší traja online rozhodli v piatok 13. novembra o tom, že laureátkou 25. ročníka Ceny Oskára Čepana je Daniela Krajčová. Gratulujeme!
„Daniela Krajčová sa v minulosti venovala najmä animovaným filmom, ktoré si vyžadujú veľa času, no ona je dnes matkou troch detí a čas nemá. Z nesmierne náročnej pozície však dokázala s totálnou ľahkosťou urobiť radikálne gesto. Plachty s kresbami vešala na šnúry a v rámci performancie ich rozpohybovala. Prostredníctvom druhej práce zasa vidíme, ako sa môžeme očami detí inak dívať na veci okolo seba. Materstvo skrátka zahrnula do svojej umeleckej praxe a urobila to spôsobom, ktorý nás oslovil,“ hovorí Vjera Borozan, historička umenia a pedagogička na pražskej AVU, ktorá bola členkou poroty, a dodáva „Zhodli sme sa, že všetky práce samostatne obstáli a každý z finalistov by mohol byť víťazom v pozícii, ktorú zastáva – či už to bola brilantná, bezchybná inštalácia Kristiána Németha o zneužívaní detí v cirkvi, alebo veľkorysá inštalácia Jozefa Piláta o návrate k pôde, alebo maliarska pozícia Ludmily Hrachovinovej…“
6. decembra sa uzavrelo divácke hlasovanie – najviac plieškov od dizajnérky Lucie Gašparovičovej, ktorá bola autorkou hlasovania, získal Jozef Pilát. Tiež gratulujeme!
Porota vyberala finalistov na jar z 36 portfólií. „Väčšina z prihlásených umelcov artikuluje svojou tvorbou bystrú kritiku spoločnosti a jej inštitúcií. Kalibrovaním silného umeleckého prejavu a jazyka prepožičiavajú hlas spoločným obavám ohľadne aktuálnych tém dneška. Niektorí cez intervencie do dystópií prítomnosti naznačujú alternatívne budúcnosti. Iní hľadajú utópie budúcnosti a projektujú ich na plátno každodenného života v lokálnom kontexte. Spytujú javy vecí, a usilujú sa prísť na to, čím by sa niekedy mohli stať. Prihlásených umelcov znepokojuje nielen to, čo je odvnímateľné, ale aj ako je to odvnímateľné, a ako sa to, čo je reprezentované, zhmotňuje/stelesňuje. Vo svetle týchto skutočností sa do popredia dostáva napríklad aj maľba v spojení s performance, v súlade s už osvojeným vedomím, že umenie nie je tvorené iba pre zrakový vnem, ale využíva telo, aby bolo prítomnejšie a uviedlo do pohotovosti všetky zmysly,“ uviedla vo svojom vyhlásení porota, ktorú tento rok tvoria Vjera Borozan (CZ) – historička umenia, kurátorka a pedagogička na Katedre teórie a dejín umenia pražskej AVU, Bartholomew Ryan (USA) – nezávislý kurátor a teoretik umenia, absolvent Center for Curatorial Studies / Bard College, Jaro Varga (SK) – umelec s medzinárodným presahom a kurátor súčasného vizuálneho umenia, Kathrin Bentele (CH) – kurátorka a publicistka, v minulosti aktívna v Artists Space New York, Kunsthaus Glarus a aktuálne KW Berlín a Jan Verwoert (NL) – kritik a publicista v oblasti súčasného vizuálneho umenia a kultúrnej teórie, profesor na Oslo National Academy of the Arts a Piet Zwart Institute v Rotterdame.
(minuloročný laureát Erik Sikora)
Súťaž Cena Oskára Čepana vznikla v roku 1996 a je určená vizuálnym umelcom do veku 40 rokov. Účasť v súťaži nie je obmedzená konkrétnym výtvarným médiom. Projekt realizuje od roku 2001 Nadácia – Centrum súčasného umenia, od roku 2016 v spolupráci s Residency Unlimited, Trust for Mutual Understanding a s finančnou podporou Fondu na podporu umenia. Od roku 2018 je spoluorganizátorom ceny platforma na podporu súčasného umenia collective. Cena je súčasťou medzinárodnej siete ocenení YVAA – Young Visual Artists Awards, organizovaných v krajinách stredovýchodnej Európy.
Laureáta/laureátku 25. ročníka čaká dvojmesačný rezidenčný pobyt v New Yorku, v spolupráci s Trust for Mutual Understanding a Residency Unlimited, finančná odmena, samostatná výstava a podpora Nadácie – Centrum súčasného umenia pri zaistení ďalších výstav, projektov a prezentácií na Slovensku i v zahraničí.
Oskár Čepan (1925-1992) bol literárnym vedcom, výtvarným teoretikom a kritikom, umelcom, archeológom a paleontológom.
Výstavu si na diaľku môžete pozrieť ešte na fotkách Richarda Kohlera na flickr.com/novasynagoga alebo vo videoreportáži Juraja Ondráša na artyoucaneat.sk.
Ludmila Hrachovinová (1984, Bratislava)
V roku 2008 získala magisterský titul na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (Katedra maliarstva, 4. ateliér prof. Ivana Csudaia) a v roku 2017 na Royal Institute of Art v Stockholme. V rokoch 2019 a 2020 študovala na Städelschule, Staatliche Hochschule für Bildende Künste v nemeckom Frankfurte. Samostatne svoju tvorbu prezentovala na výstavách v Maďarsku, Viedni, vo Švédsku, Nórsku, Českej republike a na Slovensku (2020 – Silent Immediacy, Knoll Gallery, Budapešť; 2019 – Limits of Navigation, Galéria mladých, Nitrianska galéria), v rámci skupinových prezentácií vystavovala v Nemecku, Belgicku, Česku, Švédsku, Dánsku, Grécku, Fínsku, Taliansku a na Islande (2020 – Rundgang 2020, Städelschule, Frankfurt nad Mohanom; 2019 – Fast Kotzen, Pilotenkueche AIR, Lipsko ai.). Aktuálne je súčasťou tímu HotDock Project Space v Bratislave.
Porota: „Maliarska prax Ludmily Hrachovinovej prehovára k súčasnému diskurzu, rozvíjanému okolo ‚zániku rozpúšťania‘ a zároveň ‚rozširovania‘ média maľby vo vzťahu k jej fyzickým okolnostiam a telám ľudí, ktorí s ňou trávia čas. Tieto experimenty a skúšanie vzbudili zvedavosť poroty do tej miery, že by ich chcela zažiť na mieste výstavy finalistov. Spôsobom spolu-fungovania maliarskeho povrchu a performujúcich tiel v priestore vyzdvihuje Hrachovinová to, čo môže (z)bežnému pohľadu uniknúť, a síce, že maľba, podobne ako tanec, je k času sa vzťahujúca skúsenosť a čas je hodnotnou integrálnou súčasťou vnímania fyzického maliarskeho diela.“
Daniela Krajčová (1983, Žilina)
Absolvovala Vysokú školu výtvarných umení, na Katedre Intermédií a multimédií pod vedením Doc. Anny Daučíkovej a Vysokú školu múzických umení v odbore animácia. Doktorandský titul získala na VŠVU s prácou na tému Spomienky na židovskú komunitu formou ručnej animácie. Zúčastnila sa rezidenčných pobytov v Rumunsku, Slovinsku, Rakúsku, Francúzsku, Anglicku a v Mexiku, jej dielo bolo súčasťou mnohých skupinových aj samostatných výstav na Slovensku i v zahraničí (2020 – Behind the railings, Liptovská galéria P.M.Bohúňa, Liptovský Mikuláš; 2019 – Maps of friendships, Altán Klamovka, Praha; Place of nearness, space of separation, Kabinet T, Zlín; Dancing on the ruins, Nová cvernovka, Bratislava; Flora pondtemporary, St. Polten, Austria).
Porota: „Nenápadne ambiciózne projekty Daniely Krajčovej zapájajú ľudí za účelom vytvorenia experimentálnych dokumentov, ktoré pracujú s médiami ako kresba a maľba, spolu s animáciou a inštaláciou. Komunity sa stávajú aktívnymi spoluúčastníkmi v procese tvorby a kontextualizácie diela. Slovenské sestričky pracujúce v Rakúsku, imigranti, ľudia poznačení spomienkami na strádanie v koncentračných táboroch – každý z nich rozpráva svoj vlastný príbeh. S nenútenými, no bohatými výrazovými prostriedkami, spontánnym okom a živými líniami, vypovedajúcimi o silných biografických naratívoch, Krajčovej zladená maliarska forma a spoločenská angažovanosť sa stali jediným a neoddeliteľným celkom, činiac prístupnosť politickou hodnotou a začleňujúc svedectvo ako hodnotu komunálnu.“
Kristián Németh (1983, Dunajská Streda)
Autor je študentom doktorandského štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v Ateliéri vvv (vizuálne. verbálne. verejné) u Martina Piačeka. Magisterský titul získal v Ateliéri IN Prof. Ilony Németh. Z jeho posledných samostatných prezentácií rezonuje výstava v At Home Gallery v Šamoríne Monument of Possible Fall, ale aj No Balance v Schemnitz Gallery v Banskej Štiavnici, alebo Vatican Archives v Novej Cvernovke v Bratislave (2019). V rámci skupinových výstav predstavil svoje dielo v minulom roku napríklad na Queer Arts Festival v Thessaloniki (Lab’Attoir; kurátor: Thomas Diafas, Marie Tomanová), alebo na výstave Reflect What You Are (České centrum New York, USA; kurátori: Thomas Beachdel, Marie Tomanová).
Porota: „Kristián Németh prináša intenzívne meditácie o vžitej povahe katolicizmu v rámci súčasnej slovenskej spoločnosti. Výpoveď umelca operuje naprieč médiami a nachádza vyjadrenie v nazeraní cez inštaláciu. Jeho ikonografický záber siaha od náboženstva k životnému štýlu; vnímavo zaznamenáva diapazón polôh na škále „obeť-svätec“. S mimoriadne zušľachťujúcim prístupom k materiálu a hustotou alegorických odkazov prepožičiava život erotickému telu, ktoré by cirkev zahalila, vymazala, alebo poprela. Jeho dielo do seba včleňuje architektúru a „tvár miesta“ ako prídavné stavebné kamene, podporujúce výpoveď jeho zmyslových (až zmyselných) bádaní.“
Jozef Pilát (1992, Poprad)
Autor je aktuálne doktorandom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v Ateliéri vvv (vizuálne. verbálne. verejné) pod vedením Martina Piačeka. Magisterský titul získal na Akadémii výtvarných umení vo Varšave (2013-2018), na oddelení maľby u profesora Wojciecha Zubala, so špecializáciou na umenie vo verejnom priestore. V rokoch 2015 až 2016 študoval na Univerzite umení v Berlíne , v maliarskom ateliéri Prof. Valerie Favré. Vystavoval prevažne v Poľsku, ale aj vo Fínsku, v Česku a na Slovensku (2019 – I Will Be There Even If It Kills Me; kurátor: Kaja Werbanowska, Promocyjna Gallery, Varšava; Let’s Make Paradise Together; kurátor: Kateryna Filyuk, IZONE, Kyjev; Anty Gold Rush, Obrońców Stalingradu 17, Szczecin či Entrotopia 1.0., kurátor: Ville Laksonen, Rantakasarmi Gallery, Helsinki).
POROTA: „Jozef Pilát si získal pozornosť poroty konzistentnosťou svojho umeleckého jazyka a schopnosťou uchopiť a kondenzovať lokálne naratívy, čerpajúc zo svojho rodného prostredia Šunavy, do precíznych skulpturálnych gest. Jeho dielo reprezentuje istý druh ‚kolízie‘ utópie s distópiou, miesta s ne-miestom, zmyslu s nezmyslom, a to všetko v sprievode subtílnej irónie, reflektujúcej a prekrúcajúcej zaužívané kultúrne vzorce.“
