“Na úvod treba povedať, že Nová synagóga je iný príbeh ako príbeh Stanice. Pred jedenástimi či viac rokmi sme hľadali akúkoľvek budovu, pretože sme veľmi chceli robiť a mali za sebou už veľa aktivít, ktorým sme museli nájsť strechu nad hlavou. Bolo nám jedno, kde to bude a náhodou je to na Stanici. Behrensovu synagógu sme dostali ponukou od židovskej obce bez toho, že by sme ju potrebovali, mali sme dosť roboty s udržaním Stanice. Z pozície aktivistu je to nezvyčajný pocit. Robiť zrazu niečo zo zodpovednosti voči minulosti a architektúre,” hovorí Marek Adamov v rozhovore s Pavlom Štorkom v knihe Ostrovy poznání. Knihu vydá pražská Akadémia múzických umení v blízkej dobe, ale s dovolením vydavateľa tento rozhovor publikujeme na našom webe.
Marku, spoluinicioval jsi vznik dnes již legendárního a nepostradatelného kulturního centra Stanica Žilina. Jaká byla motivace a co stálo na počátku? Umělec, či manažer?
Stanica začala v čase, keď nikto z nás nebol skúsený manažér. „Nikto z nás“ znamená, že sme od začiatku kolektív, nie je to len môj projekt. rovnako dôležití sú tí spoluzakladatelia, čo sú stále tu − Robo Blaško, Hanka Hudcovičová Lukšů, Peter Hapčo, Martin Krištof − ale aj ďalší, ktorí už s nami nerobia, a ďalší, ktorí sa pridali neskôr. Aktuálne je nás asi pätnásť v internom tíme a viac ako päťdesiat v kruhu okolo Stanice. Naspäť k téme: nikto z nás nebol skúsený manažér, práve naopak, Stanica je naša škola, vysoká aj základná súčasne. „Otvorenie“ bolo v roku 2003, so železnicami sme začali rokovať v roku 2002. Ale občianske združenie Truc sphérique sme založili päť rokov predtým (1998) a prvé amatérske veci sme robili ešte predtým na gymnáziu. Všetko vznikalo v podstate paralelne s našim štúdiom na vysokých školách a každý chodil na inú – kulturológiu, sociálnu prácu, sociologógiu a andragogiku, divadelnú a filmovú vedu, ekonomiku a manažment, … v Bratislave, Žiline, Olomouci … Po víkendoch sme sa stretávali doma a organizovali prvé akcie. Rok po otvorení stanice som ju odovzdal ako diplomku na Filozofickej fakulte UK a odvtedy som možno profesionál, ak sa to tak dá povedať.
Co byl váš záměr a jak se změnil v realitě? Převládlo „potěšení“ z úspěchu, nebo jste prozřeli a stali jste se frustrovanými pesimisty?
Rekonštrukciu stanice sme dokončili až v roku 2008 a prvých päť rokov sme robili akcie na stavenisku, je to sklamanie či úspech? Mohlo to byť aj desať rokov a dodnes neviem povedať, kedy bude Stanica naozaj hotová, je to proces. Tento projekt je spojený s našimi životmi viac, než si to chceme priznať. V podstate nikto z nás nikde inde nepracoval a dodnes nepracuje, nemáme s čím zrovnávať. Stanica nemá očakávania a výsledky, je to sen a realita súčasne. V každej fáze jej budovania a rozvoja sme mali potešenia aj sklamania zrkadliace naše momentálne poznanie a motivácie. Frustrácia a sklamanie boli väčšinou len dôsledkom toho, že sme nedokázali meniť veci tak rýchlo, ako rýchlo sme dospievali. Podnetov a zážitkov z práce, tvorby, objavovania sveta, bolo viac, než sme boli schopní zrealizovať. Sklamanie je vždy, málo divákov alebo keď sa niečo nepodarí, ale to trvá deň dva, lebo už na druhý deň je to inak (Stanica je určite Fénix). A možno si sklamania ani nepamätáme, pretože všetko sa dialo a stále deje tak rýchlo a zbesilo, že občas nemáme šancu si to uvedomiť, zapamätať alebo zapísať. rovnako ako v živote − dôležitý je ten pocit na konci (napríklad potlesk na konci koncertu alebo pre rodičov večer „keď deti konečne zaspia“) a ten bol väčšinou pozitívny. S výnimkou pravidelných burnoutov, ale aj na tie sa dá zvyknúť. Podľa mňa nemusíš všetko v živote chápať, stačí, že sa cítiš viac-menej šťastne a ľudia okolo teba ti to dávajú tiež najavo. A to je náš prípad a príbeh.
Další otázka souvisí s naším rozhovorem kdysi dávno. Povídali jsme si o produkci divadelní a hudební a ty jsi, říkal, že pokud pro dramaturgie Stanice jsou kapely jistota a divadla nejistota, v souvislosti s návštěvností a návratností investice. Je to stále tak?
Nie je a možno to tak bolo vtedy a možno už o mesiac to bolo inak. Program sme menili a meníme neustále. Súvisí to s tým, ako dospievame a rastieme, ale aj s tým, čo sa deje vonku (mimo Stanice je vonku, na Stanici doma? :-)). Ak niekto iný hrá viac koncertov, my hráme menej, ak zanikne v meste kino, premietame viac. V prvých rokoch bolo pre nás určite najpodstatnejšie to, čo sme chceli vidieť my a čo robili nám generačne blízki mladí ľudia, a zväčša čo najviac experimentálne a komplikované. Postupne sme prechádzali od toho, čo je progresívne a objektívne oceňované, ale stále nezávislé, k väčšiemu záujmu o diváka, a vyššiu návštevnosť, PR a komunikáciu, až sme sa dostali k dramaturgii mimo umenia, ku kultúre, komunite, ekológii, politike, histórii, cestovaniu. Program sa vlastne nemenil, ale vrstvil. Všetko, čo sme sa naučili, sme si ponechali a pridali niečo nové, trvalo to pár rokov a ďalej pokračuje. Najprv sme sa učili umeniu, potom od umelcov, potom od kurátorov a dramaturgov, potom od divákov a teraz možno od susedov a iných ľudí, ako sme my. Ak sa na to pozriem geograficky, mám pocit, že desať rokov ideme od „globálneho“ ku čoraz viac „lokálnemu“ a pritom sme na začiatku boli „miestni“ a teraz sme „svetoví“ 🙂
Jak si stojí dnes Stanice Žilina ve slovenském kontextu? Podle informací v Čechách se jedná o jediný koprodukující dům na Slovensku, je součástí významné mezinárodní sítě Trans Europe Halles, mnoha evropských koprodukčních projektů a v Evropě je velmi známá svoji vyhraněnou dramaturgií.
Vyhranenú dramaturgiu máme, ak sa porovnávame s miestnym osvetovým strediskom. Ak sa porovnávame s nejakou pražskou bunkou, sme my tým osvetovým strediskom. Žánrovo sme od začiatku úplný mix, neveríme, že divadlo a výtvarné umenie nie sú spojené svety. Stále nám to nejde do hlavy, lebo my sami chodíme na všetko a vidíme spojenia. Vyhranení sme stále menej a menej a mixujeme vysoké s nízkym, experimentálne s mainstreamom, profesionálne s amatérskym. Mixujeme aj divákov, medzi ktorými sú snobi, deti, podnikatelia, rodičia, umelci, babenky, intelektuáli, hipisáci, hipsteri aj pankáči, len tínedžerov je evidentne pomenej. Dôvodov je viac, najmä to, že sme v malom meste, kde nie je dosť ľudí na to, aby každá skupina, komunita, sekta aj kasta mali svoje vlastné miesta, podniky a centrá a nejakým spôsobom sa zišli u nás. Samozrejme nie všetci, ale veľa z nich − a nevieme, či sme ich pritiahli alebo si oni vybrali a uspôsobili nás. Sami sme sa zmenili − už nie sme mladí a chceme na Stanicu chodiť s vlastnými deťmi alebo partnermi, tak sme museli zmeniť Stanicu. Špecifikom Stanice je, že (takmer) nikto z nás nie je umelec − inde sú podobné priestory väčšinou vedené umelcami, ktorí ich založili, aby mali kde tvoriť, hrať, vystavovať. My sme len producenti a organizátori, robíme len pre iných umelcov, nie sú konkurenciou pre našu vlastnú tvorbu. Hovoríme často „áno“ a zo všetkých strán už tu boli ľudia, stovky či tisíce umelcov a preto vznikol obraz stanice ako kooperujúcej a koprodukujúcej inštitúcie. Každý tu už niečo robil alebo vystupoval.
Jak rezonují vaše aktivity na Slovensku? Žárlí, myšleno s nadsázkou bratislavský prostor A4, současné aktivity Blaha Uhlára, festival Divadelná Nitra, … Jak vás vnímají divadla a kulturní centra v jiných slovenských městech? U nás v Čechách stále cítím zbytečnou rivalitu. Jsou divadla, soubory či umělci, kteří si závidí, pomlouvají se a záměrně nespolupracují. To je možná zcela běžné na celém světě, ale váš mezinárodní přesah a spolupráce s místní komunitou jsou nepopiratelné.
Dúfam, že nie a nemáme si čo závidieť navzájom, každý sa trápi po svojom a na svojom. A súčasne určite áno, a aj my im závidíme mnoho vecí. Môj otec raz povedal, že je dobré, keď nám ľudia závidia, lebo zrejme majú čo a my síce nevieme čo, ale sme šťastní, lebo to máme. Záviďme a prajme si. Spolupracujeme s každým a radi, hoci všetko sa nedá stihnúť. Stretávame sa celkom pravidelne, nielen pri grantoch ale aj pri ich realizácii. Aj ekonomicky − s peniazmi, ktoré sú u nás na kultúru, neostáva nič iné len spolupracovať. Učíme sa navzájom, keď si porovnáme naše programy, vidíme tam podobné veci, nielen umelcov, ale aj typy akcií a projektov. To je dobre, veľa z toho, čo robíme, sme skopírovali od niekoho iného a nehanbíme sa za to a rovnako nám nevadí, keď sa niekto inšpiruje našimi aktivitami. Máme spoločnú sieť pre nezávislú kultúru Anténa, ktorá síce nefunguje tak dobre ako Trans Europe Halles, ale sme na začiatku, je to pokus o spoločnú platformu aj na formálnej úrovni.
Inicioval jsi s Fedorom Blaščákem rekonstrukci původní žilinské synagogy. Sám se věnuji mnoho let historii konverzí industriálních budov a areálů v Evropě na kulturní a umělecké centra. Sleduji rozpory mezi investorem, majitelem a přáním komunity v blízkém i vzdáleném okolí objektu. Sakrální prostory nejsou výjimkou, ale jsou v menšině. Proč židovská obec takto významný objekt „finančně opustila“?
Na úvod treba povedať, že Nová synagóga je iný príbeh ako príbeh Stanice. Pred jedenástimi či viac rokmi sme hľadali akúkoľvek budovu, pretože sme veľmi chceli robiť a mali za sebou už veľa aktivít, ktorým sme museli nájsť strechu nad hlavou. Bolo nám jedno, kde to bude a náhodou je to na Stanici. Behrensovu synagógu sme dostali ponukou od židovskej obce bez toho, že by sme ju potrebovali, mali sme dosť roboty s udržaním Stanice. Z pozície aktivistu je to nezvyčajný pocit. Robiť zrazu niečo zo zodpovednosti voči minulosti a architektúre. Židia prišli za nami s ponukou jej využitia a s prosbou, aby sme jej ho dali a tak ju „zachránili“ pred komerčným využitím. Židovská obec v nej nikdy (okrem prvých pár rokov po postavení a potom krátky čas po vojne do znárodnenia) nič nerobila − bola tu koncertná sála v 50-tych rokoch, univerzitná aula od 60-tych rokov, kino od roku 1990 do 2010. Židovskej obci v Žiline synagógu vrátili v reštitúcii, ale nikdy ju nevyužívala. Ani na to nemá možnosti − je to 50-členná komunita, väčšinou dôchodcov, všetky príjmy, ktoré majú investujú do starostlivosti o cintorín, ktorý svojou veľkosťou zodpovedá faktu, že pred vojnou žilo v Žiline 3-tisíc Židov a tvorili šestinu obyvateľstva. Vedeli sme, že sa musíme do toho pustiť, lebo to zrejme nik iný neurobí.
Táto otázka je od základu mimo – akí Židia ju finančne opustili? Tí, ktorých naši predkovia poslali do Osvienčimu? Tí, čo prežili a vraj robia veľký biznis vo Viedni alebo v New yorku, a ktorí si vedia predstaviť možno ešte Bratislavu, ale netušia, kde môže byť Žilina, a dôvod posielať sem peniaze majú rovnaký ako my do Ulan-bátaru? Veľa ľudí sa nás pýta, či nám Židia dávajú peniaze a my sa pýtame: Akí Židia? Veď tu skoro žiadni nie sú, to je mýtus. A čo majú z toho, že v synagóge bude kunsthalle? Takáto otázka ma vytáča. Ako môžu po holokauste a komunizme prísť ľudia s otázkou, či nás Židia platia? Mnohí z tých, čo prežili, to tu nechcú ani vidieť, nechcú sa vrátiť do Európy, nechcú s tým mať nič spoločné, je to miesto, kde im zabili celú rodinu, zobrali im domy, byty, fabriky, všetko. Pre tých, ktorí sa vrátia, je to bolestné, hoci nostalgické. Oproti synagóge je dom, kde bývala rodina Rosenfeldovcov a čo oni majú z toho, že tam teraz bude mestské múzeum? V obývačke ich dedka… Mýtus je aj to, akí sú bohatí. Sú takisto chudobní aj bohatí ako katolíci či evanjelici. Prečo sa nepýtate, či nám peniaze neposiela Penta alebo Babiš, tí sú tiež bohatí a nie sú Židia? Koľkí z nás posielajú peniaze niekam, kde treba opraviť nejaký kostol? Prečo by to mali robiť Židia. Veď už to, že namiesto zisku z komerčného prenájmu objektu dali synagógu bezplatne na kultúrnu funkciu, je obrovská podpora. A samozrejme – pomáhajú nám aj peniazmi, ktoré sa snažia získať, napríklad z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, s tým sme ani nerátali.
Stanica je velmi intimní a komunitní prostor. Má − klobouk dolů − odezvu ve středoevropském prostoru, což je chvályhodné a musí tě to těšit. Pracuje, nebo tam pracovalo mnoho osobností současného slovenského divadla, nábor a entuziasmus dobrovolníků vám může závidět každý od Humenného až po Kúty, ale teď nastává nová situace. Kunsthalle se stane jakousi institucí, kde už tvůj život s NGO končí? Nebo tomu tak není a ty jsi pouze iniciátor, guru a vracíš se zpět na místo činu, na Stanicu?
Nie je rozdiel medzi Stanicou a Synagógou. Žiadny, okrem úvodnej motivácie a štartu, ktoré boli odlišné. Sme tí istí ľudia, len o pár rokov starší, len je nás každým rokom viac. Robíme Stanicu a Synagógu, nie jedno alebo druhé. Ty poznáš Stanicu ako divadlo, ale určite sme hrali viac koncertov ako predstavení, a ešte viac bolo filmových projekcií a diskusií, nie je to divadlo a takisto kunsthalle nebude len o výtvarnom umení. Áno, sú a budú rozdiely medzi týmito priestormi, jeden je menší, druhý väčší, jeden je „mladší“ neformálny a druhý viac oficiálny a v centre mesta, ale je potrebné to oddeľovať? V jednom sa koná veľa malých akcií a v druhom bude menej väčších, niektoré projekty sa budú konať súčasne tam aj tam, iné sa raz uskutočnia v Synagóge a inokedy na Stanici. Je to podstatný rozdiel? Je to ten istý projekt a ten istý život, ktorý vedieme. A v ňom robíme veci, ktoré sme plánovali a veci, ktoré si vyžiadala situácia, ktoré prišli ako príležitosť alebo nevyhnutnosť. Dnes vidíme, že tú synagógu potrebujeme, že je pre nás obrovskou príležitosťou. A novým dobrodružstvom, hoci aj Stanica by bola dostatočným – sú teraz dve, ako sestry. Zmenilo sa veľa a nič.
Kde se bere v tobě ta „drzost a odvaha“:) se vrhnout do výtvarného světa ze světa „živého umění“. Pokud iniciuješ kunsthalle napadá mi pochopitelně jedna provokativní otázka − rozumíš, a orientuješ se ve slovenském a světovém výtvarném umění?
Už som na to odpovedal, presahy medzi žánrami vidím a vidím ďaleko za žánre, aj za umenie, nechcem byť zatvorený v debate o umení a už vôbec nie v rámci žánru. Zaujíma ma rovnako, čo sa deje v politike, v matematike, horolezectve alebo sociológii a keby som stíhal viac, chcel by som o tom vedieť rovnako ako o stavebníctve, či umení (živom či neživom). Ale ja nie som kurátor, som producent, organizátor, riaditeľ, stavbár (čo som inak tiež neštudoval, ale akoby tam viac prostredie tolerovalo získané skúsenosti). Synagóga je kolektívny subjekt, tak ako Stanica, a každý do kolektívu prináša, čo vie − máme kurátorku Katarínu Gatialovú takmer od začiatku rekonštrukcie, hoci sa ešte skoro žiadne výstavy nerobili, máme filozofa a kurátora Fedora Blaščáka, ktorý okrem koncepcie projektu robí s nami aj fundraising (nemal by?) a sprievodný program. Pýtame sa sami seba, aká je dnes úloha galérie (a hocijakého iného kultúrneho priestoru), keď si človek všetko môže pozrieť na internete?
A tak poslední a logická otázka. Marku, máš ještě sílu? Já myslím a doufám, že ano! Město, ve kterém žiješ, musí být potěšeno a ty po dlouhém a neustálém boji též. A tak jedna osobní otázka − co je tvůj další cíl? Odpověz prosím bez frází, otevřeně. Stanica funguje podle mého názoru skvěle, inspirativně pro mnoho starších i mladších následovníků a spolupracovníků. Synagoga ( pův. z řeckého slova „shromažďování“) v jiné formě i obsahu splní brzy svůj původní význam. Jsou tedy další místa ve tvém okolí, které se chystá probudit? Součástí synagogy je vždy vedle hlavní svatyně i Dům výuky (bejt midraš). Možná se jednou dočkáme v Žilině vedle výroby automobilů Kia i školy Truc sphérique?:)
Všetko funguje len potiaľ, pokiaľ sa o to staráme a ďalej to rozvíjame. My nie sme start-uperi ani umelci, ktorí prídu niekde niečo iniciovať, priniesť nápad, oživiť alebo rozvíriť pokojné hladiny a potom idú na iný festival, do ďalšieho projektu, na iné miesto. Všetko, čo sme vytvorili, nás zaväzuje tu zostať a starať sa o to. Do konca života zrejme. Túto zodpovednosť je dobré si uvedomiť predtým, než človek niečo začne − stále hovoríme, že cieľom je udržateľnosť a pritom sa veľa ľudí nechce na dlho niekde uviazať. Stanica sa nedá predať ani posunúť niekomu inému. V Žiline sa nemôžeme hrať na slávu, prestíž, návštevnosť, biznis, na to nemáme podmienky, ľudí ani peniaze. Žijeme tu a robíme, čo nás baví, sme tu doma, v malom meste, kde sa nehráme na veľké veci − iba na to, či (nám) to dáva zmysel. Bolo, je a bude to o tom, ako prežijeme naše životy.
Pavel Štorek (1968) vyštudoval Pedagogickú fakultu Univerzity Karlovy a Katedru nonverbálneho divadla na Akadémii múzických umení v Prahe. Je spoluzakladateľom a umeleckým riaditeľom medzinárodného festivalu 4+4 dny v pohybu, ktorý sa koná každý rok na jeseň v Prahe od roku 1996. Od konca 90. rokov sa podieľal ako kurátor alebo organizátor na rôznych medzinárodnych projektoch s témami divadelnej architektúry, umenia site-specific, performing arts v industriálnych priestoroch, divadelného manažmentu a produkcie. Prednáša na AMU, je členom medzinárodných sietí SPACE, IETM, IN SITU a od roku 2008 pracuje na Oddelení medzinárodnej spolupráce Inštitútu umenia – Divadelného ústavu v Prahe.
