Sprievodný text Kristíny Országhovej k aktuálnej výstave Vedúca skamenelina.
V rámci aktuálnej výstavy sme oslovili umelcov, teoretikov, deti, aby si vybrali ľubovolný vystavený objekt a opísali, čo v ňom vidia. Bez toho, aby vedeli, či ide o umelecké dielo, alebo muzeálny exponát, kedy objekt vznikol, ani kto je jeho autorom. Postupne budeme uverejňovať jednotlivé texty, špekulácie, nad/interpretácie.
Pozostatky tvora, na ktoré sa pozeráte, pochádzajú zo Šedej zóny, krajiny vylúčených. Vladnúci vesmír, Systém, trpel nutkavou potrebou taxonomického triedenia. Do Šedej zóny odsunul všetko, čo nedokázal klasifikovať alebo zaradiť, vlastne všetko, čo sa vymykalo obrazu „autentického tvora“. Autentický tvor mal pohlavný orgán nazývaný „penis“. Jeho telo pokrývala biela vrstva tenkého tkaniva. Svoju libidálnu energiu smeroval k tvorovi s pohlavnými orgánmi nazývanými „vagína“. Všetko, čo nespĺňalo jeho kritériá, označil za abnormálne. Šedú zónu obývali monštrá, čarodejnice, démonické bytosti a mágovia, s ktorými obchodovali priekupníci. Vesmír Šedej zóny bol popretkávaný kliatbami. Systém, ktorý vládol svetu, vytváral vesmír kontrolovateľný, predvídateľný, mŕtvy. Žili v ňom tvory podobné nám. Tie však boli uväznené v čase. Korzbyski definuje tento druh ako časom zviazanú bytosť. Tá sa rodí, žije a umiera v čase. Kamkoľvek sa pohla, čas išiel s ňou. A pri tomto pohybe uvaľovala čas na iné tvorstvo obývajúce tento vesmír. Moc Systému neoperovala prostredníctvom presviedčania vedomej mysle, ale prostredníctvom limitovania toho, čo bolo možné zažiť. Jeho tvorstvo sa kumulovalo v miestach nazývaných mestá. Tie fungovali ako „cloudové” platformy ťažiace kognitívny kapitál svojich užívateľov a užívateliek a vymieňali ich pozornosť za prístup ku globálnej infraštruktúre služieb. Čo sa vo vládnucom vesmíre javilo ako živé osobné spomienky, bola v skutočnosti telepatická komunikácia z ponorených mentálnych oddelení globálnej kybernetickej kultúry. Vesmír Šedej zóny bol magický, spontánny, nepredvídateľný a teda živý. Systém ho nazýval „exces“. Nedal sa definovať, pretože bol vždy v procese utvárania. Jeho jazykom bolo tajomstvo, neformálny spôsob rozprávania. Nachádzal sa v ohyboch slov, v nádychoch medzi slovami, v nedokončených vetách, v šepote a kričaní, na hraniciach toho, čo je ešte vyjadriteľné. Tajomstvo ako jazyk narúšalo kraje transparentnosti. Bol to jazyk traumy.
Michal Machciník: Diviak lesný (2011). Odliatok ležoviska diviaka lesného / sadra.
