“Nová synagóga je pre nás hlavne lekciou z kontroly. Živelný a nestabilný proces, ktorý je riadený kolektívne, zahŕňa množstvo aktérov a je neustále sprevádzaný nepredvídateľnými zmenami ale aj postupne vyvíjajúcim sa pohľadom na jeho nové využitie.”
“Robili sme, čo sme mohli, zažili sme, čo sme ešte nezažili. Na toto si budeme pamätať, hoci vysvetliť to niekomu, kto nebol pritom, nie je možné.”
Architekt Martin Jančok a koordinátor projektu Marek Adamov spísali svoje pohľady na posledných šesť rokov na rekonštrukcii Novej synagógy.
Martin Jančok (architekt rekonštrukcie):
V roku 2011 vzniká unikátna občianska iniciatíva s cieľom obnoviť bývalú neologickú synagógu v Žiline, postavenú v rokoch 1928–1931 a navrhnutú nemeckým architektom Petrom Behrensom. Objekt má byť po novom využitý predovšetkým ako výstavný priestor, no musí dokázať zabezpečiť podmienky aj pre organizáciu veľmi rôznorodého sprievodného programu novej kultúrnej inštitúcie s názvom Nová synagóga.
Synagóga pre tieto účely ponúka veľkorysé priestory – monumentálnu centrálnu halu s emporami po jej stranách, menšiu zimnú modlitebňu, vstupný foyer z dvoch protiľahlých strán budovy, ale aj zhromažďovacie priestory v exteriéri pred obidvoma hlavnými vstupmi do objektu. Behrens veľmi pozoruhodným spôsobom spája tradičnú typológiu sakrálnych budov vrátane prvkov byzantskej architektúry (kupola) s jazykom moderného hnutia (elementárne formy, materiálová a farebná striedmosť). Bravúrne sa vysporiadava s nárožnou polohou synagógy, aj s výškovým rozdielom v teréne.
Objekt slúžil ako synagóga len niekoľko rokov. Budova bola po vojne využitá najskôr ako divadelná a koncertná sála, potom ako aula Vysokej školy dopravnej, neskôr, až do roku 2010, tam bolo kino. Zatiaľ čo vonkajšok objektu ostal pomerne zachovaný, interiér synagógy a jej dispozícia boli zásadne prestavané. Po nejakom čase zoznamovania sa s týmto skoro zabudnutým domom dospievame k záveru, že zrejme najúžasnejšou, no súčasne nedocenenou, vlastnosťou Behrensovej synagógy je jej schopnosť absorbovať všetky tieto zmeny.
Primerané nastavenie dialógu medzi samotnou kultúrnou pamiatkou a jej novým využitím je kľúčové. Koncept obnovy sa postupne mení a vyvíja. Od pomerne intenzívneho obsadenia priestorov synagógy, cez následné odhmotňovanie až po veľmi subtílnu intervenciu. Vzhľadom na to, že projekt je financovaný postupne a v etapách, spočiatku len z malých grantov, verejnej zbierky a sponzorských darov, máme k dispozícii luxus, ktorý si dnes môže dovoliť len málokto – čas. Ten je využitý aj na priebežné testovanie návrhu v mierke 1:1, prostredníctvom série “pootvorení”, vo forme výstav a sprievodných podujatí rôzneho charakteru. Návrh transformácie tak má možnosť dorásť len do rozmerov, ktoré mu v rámci prostredia jeho vzniku prislúchajú.
Súčasná podoba návrhu, pracovne nazývaná “half–white”, sa opiera o zistenie, že akákoľvek “nová” architektúra, respektíve jej objemová manifestácia, je pre objekt ale aj jeho nové využitie nežiadúca. Čokoľvek pevné by po čase vyčerpalo svoj priestorový potenciál a stalo by sa nadbytočným. Ostáva prázdny priestor, ktorý je len horizontálne farebne rozdelený na dve polovice. Kým spodná polovica je prevedená v neutrálnej všeobjímajúcej bielej, ktorá slúži ako pozadie pre výstavy, horná polovica prezentuje synagógu v jej pôvodnej farebnosti. Permanentný je len Behrens, ďalšia architektúra výstav má iba dočasný charakter. V ideálnom prípade tak projekt nikdy nenadobudne finálnu a nemennú podobu, nebude nikdy dokončený. Idea monumentu s tekutým obsahom pretrvá.
Nová synagóga je pre nás hlavne lekciou z kontroly. Živelný a nestabilný proces, ktorý je riadený kolektívne, zahŕňa množstvo aktérov a je neustále sprevádzaný nepredvídateľnými zmenami spôsobenými novými zisteniami počas odkrývania pôvodného objektu, ale aj postupne vyvíjajúcim sa pohľadom na jeho nové využitie. Nie je možné postupovať tak, ako sme my architekti zvyknutí pri konvenčných projektoch. V situácii, v ktorej neexistuje žiadna ucelená projektová dokumentácia a väčšina rozhodnutí sa robí takpovediac “on-site”, je prakticky nemožné udržať si absolútnu kontrolu nad projektom. Pre architekta to môže byť veľmi frustrujúce. Je nevyhnutné hľadať adekvátne architektonické stratégie. Zásadný zlom nastal v momente, keď sme sa rozhodli túto kontrolu uvoľniť. Bolo treba sa naučiť vybrať si to, čo je podstatné, čo drží projekt pokope a vyčleniť časti, ktoré znesú vyššiu mieru improvizácie. Vyžaduje to samozrejme istú mieru vyzretosti, dôvery a vzájomného rešpektu medzi jednotlivými aktérmi, ktorí sa podieľajú na procese návrhu a zhmotnenia stavby. Čiastočná strata kontroly sa tak stáva produktívnou metódou.
Nová synagóga je aj nositeľom svedectva o súčasnom kultúrnom a spoločenskom nastavení. Predpoklad pre vznik takejto iniciatívy spočíva v neschopnosti štátu a samospráv dohliadnuť na svoje hmotné kultúrne dedičstvo. Skôr sme svedkami opačného javu, mestá a štát sa snažia zbaviť a rozpredať verejné stavby a priestory, pre ktoré nie sú schopné nájsť využitie a ktorých prevádzka a údržba ich len zaťažuje. Preto túto úlohu u nás často supluje občiansky aktivizmus, ktorý koná vo verejnom záujme.
Nová synagóga je žiaľ aj premárnenou šancou v rámci obnovy a prezentácie historického objektu. Uspokojuje sa s pomerne tradičným a bezpečným spôsobom zobrazenia pôvodného stavu synagógy. Nereflektuje mnohotvárnu a dramatickú históriu budovy. Je paradoxom, že tak bezprecedentná a odvážna občianska iniciatíva nedokázala zaujať otvorenejší postoj a nerezignovať na podanie komplexnejších informácií o pamäti neologickej synagógy. Aj v tomto prípade ide zrejme o zrkadlo spoločenských očakávaní a záväzkov. Najmä ak sa jedná o tak stigmatizovanú časť histórie, akou je osud židovského obyvateľstva v období druhej svetovej vojny. Zrejme sme ešte nedospeli do stavu, kedy budeme schopní nazerať do minulosti bez selektovania toho, čo si pamätať chceme a čo nie.
Marek Adamov (koordinátor projektu):
Hoci sme na začiatku povedali, že našou hlavnou motiváciou je budova sama, jej pôvodná architektúra a architekt, a bola to aj pravda, posledných šesť rokov sme v skutočnosti robili najmä iné veci. Z praktických dôvodov – ako získať viac než milión eur potrebných na rekonštrukciu a ako tento pre malé občianske združenie obrovský projekt zvládnuť. Ale aj z ideových a osobných dôvodov – čo vlastne chceme v našich krátkych životoch robiť a čo nám dáva zmysel. Sami sme projektovali, stavali, zháňali peniaze, robili program a PR, plánovali budúcnosť a súčasne chodili do svojich pôvodných zamestnaní, aby sme mali z čoho žiť. Každý zo všetkého kúsok, vyčerpávajúca kombinácia.
O fundraisingu by sa dalo hovoriť veľa, ale pravdou je, že pod tlakom úlohy prekračujúcej naše možnosti a schopnosti, sme od začiatku živelne lovili všade, kde sa dalo a kombinovali zbierky, dary, sponzorov aj verejné granty, akékoľvek a na čokoľvek, len aby sme nezastavili a mohli kúsok po kúsku pokračovať. Áno, podarilo sa to nakoniec, ale je to vydreté víťazstvo a je v ňom aj veľa šťastia. Často sa nám nepodarilo peniaze zohnať vôbec a tak sme veľa vecí jednoducho urobili zadarmo, čo je samo o sebe pekná vec, ale pri takom objeme prác je to aj za hranicou zdravého rozumu. Na takýto projekt treba oveľa peňazí ako milión či milión a pol. Živelný prístup však priniesol aj veľa pozitívnych momentov a vďaka nemu máme zoznam tritisíc ľudí, ktorí nám nejakým spôsobom pomohli – toľko priateľstiev na žiadnom inom stavenisku u nás nevzniklo. Na samotnú architektúru rekonštrukcie to malo veľký vplyv, pozítívny a určite aj trochu negatívny, keďže pri takom množstve malých finančných zdrojov nemožno hovoriť o nejakej koordinácii.
To, prečo to vlastne robíme, sme si uvedomovali len postupne a zostáva to naďalej ako najdôležitejšia otázka, hoci sme od začiatku okrem Behrensovej architektúry ako motivácie tvrdili aj to, že chceme dať pamiatke nový život. To nás odlišuje od iných – tí istí ľudia málokedy rekonštruujú kultúrnu inštitúciu aj ju napĺňajú obsahom a ďalších 30 rokov prevádzkujú. Od prvého roku, hneď po prvých rekonštrukčných (demolačných) prácach sme spustili umelecké a kultúrne akcie – asi to už ani inak po rokoch strávených na Stanici Žilina-Záriečie nevieme (a ani nechceme?) robiť. Pootvorenia, počas ktorých sa v rekonštruovanej budove striedali výstavy, koncerty, festivaly, stretnutia, priviedli na stavenisko tisíce ľudí. Chvalabohu sa nikomu nič nestalo a môžeme hrdo tvrdiť, že sme architektúru nového kultúrneho centra v synagóge naplno otestovali – a vďaka skúsenostiam z týchto akcií ju aj menili a prispôsobovali. Veľmi chceme, aby vznikajúca kultúrna inštitúcia a jej program boli z 21. storočia, aby sa tu diali veci, ktoré budú premyslenou kombináciou kritického diskurzu a produkcie umenia, na lokálnej úrovni aj s výrazným komunitným rozmerom. Pootvorenia boli dobrým testom, či sa práve v rovine budúceho programu môže odohrať (ďalšie) skutočné dobrodružstvo.
Nie všetko bolo živelné alebo presnejšie – nie všetko skončilo živelne. Naučili sme sa stavať, už nie sme celkom amatéri ako na začiatku (treba poďakovať židovskej obci za odvahu nám tento projekt zveriť). Naučili sme sa zháňať peniaze, hoci na veľké projekty nemáme, to vieme a asi by sme sa už do podobného objemu takto „na kolene“ nepustili. Mali sme šťastie, že sa k nám pridali (zo strachu, že to nezvládneme alebo preto, že uverili, že na to máme?) odborníci – reštaurátori, pamiatkári, historici, projektanti, stavbári, fundraiseri, marketeri, umelci. Niekto zvládal živelný proces a improvizáciu lepšie, iný ťažšie, ale nikto to nezabalil a každý priniesol to najlepšie. Výsledok je zvláštnym úkazom kolektívneho diela, a nemusíme sa zaň hanbiť, hoci nevieme presne, kto je za ktorú časť zodpovedný a kto je jej autorom. Možno sme sa mohli viac stretávať, komunikovať, plánovať a predchádzať opravovaniu vlastných chýb, ale opäť – každý sa musel súčasne živiť, ako vedel, a tak nebolo viac času. Vlastne stále čakáme na moment, kedy si budeme môcť (aspoň tí kľúčoví ľudia v projekte, je nás možno desať-dvadsať?) v kľude sadnúť, porozprávať sa a aj sa trochu potešiť. Každopádne ale stále držíme spolu a nerozpadli sme sa, hoci na to bolo veľa dôvodov.
Robili sme, čo sme mohli, zažili sme, čo sme ešte nezažili. Na toto si budeme pamätať, hoci vysvetliť to niekomu, kto nebol pritom, nie je možné. Sme trochu ako veteráni z vojny, ktorí sa musia vrátiť do normálneho života. Len či to dokážeme a či nám „normálni“ ľudia budú ešte rozumieť.
