Sprievodný text Kristíny Jamrichovej k výstave Vedúca skamenelina.
V rámci aktuálnej výstavy sme oslovili umelcov, teoretikov, deti, aby si vybrali ľubovolný vystavený objekt a opísali, čo v ňom vidia. Bez toho, aby vedeli, či ide o umelecké dielo, alebo muzeálny exponát, kedy objekt vznikol, ani kto je jeho autorom. Postupne budeme uverejňovať jednotlivé texty, špekulácie, nad/interpretácie.
Nadzvukové loďo-busy Guahibo a Núngui oslávili minulý týždeň 50. narodeniny. Láskaví, možno trochu umrnčaní prepravní roboti vďačia za svoju existenciu najmä ultra silnému spojivu na báze kohezívnej substancie rastlinného pôvodu z Južnej Ameriky, ktoré sa používa na lepenie jednotlivých častí ich tiel. Telá sa pre zmenu už pol storočia vyrábajú z odpadových zmesí pochádzajúcich z neslávne známych tichomorských plastových ostrovov.
Couma macrocarpa – tak sa volá strom produkujúci tento skvelý prírodný latex.
Couma je rastlinný rod zahŕňajúci šesť druhov stromov rozšírený v tropickej Amerike. Všetky druhy sú veľmi bohaté na latex. Naši predkovia prírodnú gumu používali v neskorom holocéne (asi pred 500 rokmi) najmä na žuvanie v ústach. Nie, žiaden vtip, extra silné spojivo, ktoré drží pokope super rýchle a ekologické loďo-busy, ľudia v predutopickom čase žuvali z kratochvíle v ústach. Samotný strom sa pred pár stovkami rokov opakovane vyjadril, že sa mu toto užitie jeho latexu nepozdáva, ale v tých časoch sa ho samozrejme nikto na názor nepýtal. Ľudia teda žuvali, až kým neprišli na to, že ich čeľusť sa tým 150 krát rýchlejšie opotrebováva. Ešte aj zafarbenie niekdajšej žuvacej gumy jemnými pastelovými odtieňmi ružovej, modrej, žltej a zelenej, doložené bohatými archeologickými nálezmi, sa zhoduje s dnešným vzhľadom gumy coumy macrocarpa, ktorá ponúkla ušľachtilé vlastnosti svojej živice na účely STS (Shared transport system). Farbenie má okrem iného funkčný význam, ale napr. o loďo-buske Núngui je známe, že nenávidí ružovú, takže na svoje spoje používa výlučne modrú a zelenú. Na žltú nemá názor.
Na prírodnom latexe zo stromov rodu Couma je však najzaujímavejšie ešte niečo celkom iné. V snahe vystúpiť z tieňa slávnejšieho materského stromu sa mu podarilo nájsť uplatnenie ako hmote užitočnej v procese renesancie niektorých druhov trilobitov. Guma zo stromu sa stáva autonómnou matériou uvoľňovaním mikroskopických čiastočiek zo spojov Guahibo a Núngui do oceánskych vôd. Usadená na dne sa hmota pochádzajúca z amazonského pralesa stáva nenahraditeľnou pomôckou pre niekoľko stoviek druhov milimetrových trilobitov, ktorí z nej modelujú až niekoľkocentimetrové guľôčky. Podobne ako skarabeus modeluje guľôčky z exkrementov. Trilobitom latexové útvary slúžia ako ochranný štít i dopravné prostriedky. Keď je guľôčka dosť veľká a kvalitne spracovaná, ľahko sa vnorí do chumáča rias alebo iných morských rastlín a umožňuje malinkým trilobitom presúvať sa na vzdialenosti, ktoré by ich malé telíčka bez ochrany nikdy neprežili. Cestovanie trilobitov prichytených na gumových guľôčkach umožňuje ich rozmnožovanie na ohromných plochách oceánov. Obnovený výskyt trilobitov v biotope Zeme môže byť podľa vedcov potvrdený, až keď bude zaznamenané presvedčivé množstvo týchto malých trojlalokovcov, pôvodne vyhynutých počas veľkého permského vymierania. Vyhliadky však majú zatiaľ dobré.
Dielo realisticky znázorňujúce trilobita putujúceho na ružovej gume je odkazom k budúcnosti. Napriek zdanlivej zmrazenosti pohybu symbolizuje nádej vo vitálnu silu prírody. Trilobit sa prisaje, ani brvou nehne, len sa nechá unášať nekonečným oceánom. Na žuvačke za životom!
Milan Mikuláštík: Fossil (2016). Fosília trilobita stará 450 miliónov rokov, žuvačky Pedro.
