Prvý výstavný projekt po dokončení rekonštrukcie Novej synagógy sme sa rozhodli venovať priestoru ako takému pod názvom Pracovná výstava. Pozvali sme umelcov, architektov, vedcov, aby reflektovali Behrensovu tvorbu a modernu vzhľadom na súčasnosť. Počas apríla a mája postupne predstavíme, kto sú účastníci projektu a čím sa chcú zaoberať. Prvý rozhovor o pamäti, architektúre, cementových textúrach Bratislavy, fiktívnych a vytesnených hrdinoch modernizmu sme viedli s vizuálnou umelkyňou, bratislavskou rodáčkou a lektorkou na Harvarde Katarinou Burin, ktorá viedla 14. – 16. 5. 2017 workshop pre architektov, prispela dielom na výstavu a 20. 7. 2017 sa do Žiliny vráti s prednáškou Osobné a historické.
TXT Katarina Burin, Ivana Rumanová
PICS Archív Katariny Burin
Z Bratislavy ste sa odsťahovali vo veku šesť rokov. Jednou z ústredných tém vašej práce je uvažovanie o tom, ako je história ovplyvňovaná rôznymi faktormi, vrátane osobných spomienok. Ako si teda pamätáte Bratislavu z týchto čias?
Moje najbezprostrednejšie spomienky sa týkajú povrchov budov a vonkajších priestorov. Napríklad si živo pamätám cementové bloky v parkoch a trávu prerastajúcu pomedzi ne. Tiež sa mi vybavujú priestranné dláždené plochy a betónové schodiská s výraznou, ale už pomaly blednúcou textúrou povrchu, čo bol myslím prípad väčšiny stárnucej betónovej architektúry v 80. rokoch. Zdá sa, že pre mňa existovala určitá korelácia medzi rodinnými a spoločenskými udalosťami, ktorých sme sa zúčastňovali s rodičmi a typom priestorov, v ktorých sa tie udalosti odohrávali: Pamätám si ich ako extrémne veľké, oficiálne a slávnostné, ale akýmsi podivným byrokratickým spôsobom.
Momentálne prednášate v Carpenterovom centre vizuálnych umení na Harvarde, ktoré je situované v budove navrhnutej Le Corbusierom, čo je jeho jediná realizácia v Severnej Amerike. Ako sú jeho ideály „dokonalej syntézy umení“ zažívané z pohľadu každodenného používateľa? Je niečo, na čo Le Corbusier pozabudol?
Veľmi oceňujem možnosť prednášať v tejto budove, vlastne sa tým cítim až trochu rozmaznaná, pretože je to naozaj úžasný a inšpirujúci priestor. Rozptyl svetla v priestore cez stenové konštrukcie typu brise soleil (slnolam) a ondulatórie je nádherný. Trochu iná vec je teplota a zvuk. V zime je dosť ťažké vyhriať priestor a zbaviť sa prievanu kvôli obrovským jednovrstvovým sklám. Zvuk sa v priestore odráža a reaguje spôsobom, kvôli ktorému je ťažké mať dve prednášky v tom istom čase tak, aby sa navzájom nevyrušovali. Ale to všetko sú skôr detaily, ktoré s radosťou obetujem za luxus priestrannosti, vzdušnosti, špecifickosti, pozornosti venovanej textúre, materiálom a detailom, ktoré len ťažko nájsť v iných budovách. V priestore sa narába s mierkou a proporciami pozoruhodným spôsobom; rozľahlé otáčavé dvere siahajúce od podlahy k stropu a celkové rozvrhnutie v tom najlepšom možnom slova zmysle vnášajú zmätenie medzi exteriér a interiér. Projekčné a seminárne miestnosti sú vďaka premyslenému dizajnu vybavené ideálnym sedením a osvetlením. Je to takisto veľmi multifunkčný priestor, ktorý dokáže flexibilne hostiť práce, chaotickú katedru umenia, usporiadanejšie umelecké výstavy, všemožné druhy performance, tanečných a zvukových podujatí. Študenti, fakulta aj návštevníci sú z Carpenterovho centra prevažne nadšení a inšpirovaní.
V jednom zo svojich projektov ste sa venovali tvorbe českej modernistickej architektky P.A. Molnár. Nebola som si istá, ale potrebovala som pár dní konzultácií s kamarátmi-architektami, aby mi potvrdili, že ide o fiktívnu postavu. Táto neistota ma veľmi bavila. Ako fungovala počas vašej výstavy?
Jedným z hlavných dôvodov, prečo som vytvorila postavu fiktívnej architektky bolo práve pohrávanie sa s neistotou, pochybnosťami a zmätkom, aby som tak otvorila otázky ohľadne autoritatívnosti historických dokumentov. Počas výstavy ju veľa ľudí prejde s tým, že ide o skutočnú postavu, o ktorej predtým nepočuli a veľa iných sa nejako dovtípi, že ide o vymyslený príbeh. Oceňujem toto „aj-aj“, pretože na vnímaní umenia mám najradšej, keď sú veci mätúce, takže musíte všetko spochybňovať. To divákovi umožní prehodnotiť autoritu kanonickej histórie.
Čo okrem gendrových otázok bolo podľa vás vytesnené z histórie modernistickej architektúry?
Ďalší dôležitý prvok v PA projekte je tiež otázka autorstva. A nemyslím tým len známu kritiku “Veľkých” versus “Zabudnutých” postáv. Myslím tiež kolektívnosť, prácu štúdií. Fascinuje ma predstavovať si prínos tých ľudí na fotografiách, ktorí sú neznámi… ľudia v školách a ľudia v dielňach… a toto bol dôležitý podnet pre projekt PA. Samozrejme, že tá postava z fotografie má meno a životopis. Historik architektúry Sean Keller napísal vo vzťahu k tomuto nádherný text, kde sa zaoberá seba-invenciou známych postáv (používanie pseudonymov atď.) Možnože celá história stojí na mýtoch. Navyše, PA nemá jasný autorský štýl. Úmyselne je trochu eklektická, a to je v rozpore s akýmikoľvek falošnými výzvami k jednote.
Proces vytvárania hrdinov/hrdiniek je veľmi relevantná téma aj v kontexte Strednej Európy. Nie je to možný nástroj, ktorým sa malé krajiny vyrovnávajú so svojou okrajovou pozíciou a to spôsobom, ktorý môže byť buď seba-ironický alebo nacionalistický?
Áno, to je asi dobrá otázka, myslím, že je zaujímavé pohrávať sa s fikciou práve vo vzťahu k okrajovým oblastiam spoločnosti, pretože to poukazuje na to, ako veľmi málo vieme o niektorých oblastiach a ľuďoch. A to sa môže vzťahovať ku kultúre ako celku alebo k nášmu celkovému ponímaniu miesta. Z rôznych perspektív “čo ak” môžeme samých seba uvidieť jasnejšie.
Budete súčasťou prvého projektu po dokončení rekonštrukcie Novej synagógy, z čoho máme veľkú radosť. Okrem iného musíme teraz prísť na to, ako sa vysporiadať s komplikovanou históriou priestoru bez toho, aby sme produkovali dominantné historizujúce naratívy. Ako vidíte iné možné prístupy k histórii?
Rozhodli ste sa pozvať architektov a umelcov z rôznych prostredí a generácií, aby hneď na začiatku reagovali na priestor a v jeho rámci. Myslím, že to je výborný spôsob, ako otvoriť diskusiu, namiesto toho, aby ste ju uzavreli. Ak sa napriek tomu začne objavovať nejaká dominantná naratíva, potom to zrejme budete musieť rozbiť ešte viac. Zdá sa správne začať so špecifickými a rôznorodými pozvaniami, a toto snáď načrtne určité možnosti.
V máji budete v Novej synagóge viesť workshop pre študentov. Na čom by ste s nimi chceli pracovať?
Chcela by som sa pokúsiť určitým formálnejším spôsobom vizualizovať a dokumentovať osobné príbehy a skúsenosti študentov a na základe nich vytvárať fyzické modely. Model považujem za veľmi otvorenú a pátrajúcu formu. Spolu so študentami by som rada skúmala, ako môže architektúra občas fungovať ako svedok a svedectvo skúsenosti. Pre mňa osobne to tiež znamená prekročiť dva kontinenty a prepojiť sa s kultúrnou skúsenosťou krajiny, ktorú moja rodina opustila v roku 1981.
Katarina Burin je vizuálna umelkyňa a lektorka na Harvarde. Narodila sa v Bratislave a vo veku šesť rokov sa spolu s rodinou presťahovala do Toronta. Jej práca je formálne veľmi rôznorodá (kresby, modely, koláže, inštalácie), no dlhodobo sa zaoberá históriou architektúry, obzvlášť modernizmu, pozíciou žien v architektúre a možnosťami a limitmi historickej dokumentácie. Za prácu o fiktívnej brnenskej modernistickej architekte P. A. Molnár získala v roku 2013 James and Audrey Foster Prize.
14.-16. mája 2017 povedie Katarina Burin v Novej synagóge workshop pre profesionálov a študentov architektúry, umeleckých a humanitných smerov. Viac informácií o workshope a prihlasovaní tu: https://www.facebook.com/events/1484841004896184/
20. júla 2017 o 17.00 bude mať v Novej synagóge verejnú prednášku s témou Osobné a historické.
