Predstavujeme postupne rezidentov Pracovnej výstavy – ďalším je architekt Martin Zaiček, ktorý sa okrem iných aktivít na poli architektúry, umenia a aktivizmu venuje spolu s Andreou Kalinovou ako iniciatíva Opustená (re)kreácia zanedbanej, opustenej alebo ohrozenej architektúre 20. storočia (najmä rekreačným objektam modernizmu ako kúpele, hotely a podobne). Pre Pracovnú výstavu pripravuje Komentovanú prehliadku Žiliny, prvá bude v rámci otváracieho víkendu výstavy v 10. júna 2017. Viac sa dočítate v krátkom rozhovore.
TXT Martin Zaiček, Ivana Rumanová
PICS Kathrine Thude
V rámci Pracovnej výstavy sa zaoberáš tým, ako modernizmus pristupuje k telu, aké možnosti a limity mu vytvára. Ako konkrétne sa dá takáto téma skúmať v Žiline? Čoho všetkého si všímaš?
Architektúra je podľa jednej veľmi konzervatívnej definície ,,formou prístrešku pre ľudské aktivity, ktorý chráni pred nepriazňami prostredia”. Takto nejako sa to vštepuje študentom architektúry na vysokých školách. Je pravdou, že architektúra vznikala z potreby človeka pretvoriť prostredie a uľahčenie života v ňom. Zabúda sa však, že práve telo bolo pôvodne limitom aj mierou tohto prostredia. Dnes je architektúra technokratizovaným odvetvím, kde je telesnosť prítomná prenesene v súbore noriem. Postupne sa z nej v priebehu dejín vytratila zmyslovosť a zmyselnosť, ktoré ustúpili zraku, a ten sa stal tvorcom aj hodnotiteľom architektúry. Modernizmus k tomu prispel nemalou časťou, aj keď netreba zabúdať, že architektúru vytvárajú v prvom rade architekti. Vzťah človeka k svojmu telu je prítomný všade. Prostredie, v ktorom žijeme, je prostredím, ktoré sme sami vytvorili, aj Žilina je takýmto miestom. Je potrebné byť vnímavý a sledovať ľudskú interaktivitu a performativitu tela v architektúre, o tom bude prechádzka v rámci programu Pracovnej výstavy.
Dajú sa do výskumu telesnosti v architektúre zahrnúť iné zmysly ako dominantný zrak?
Aj keď sa to dnes javí ako ťažko predstaviteľné, architektúra vždy bola senzuálnym priestorom. Na jej obsiahnutie boli potrebné aj iné zmysly, a to predovšetkým hmat, ale aj čuch a sluch. Moderná architektúra, najmä tá povojnová a aj tá súčasná, však už výhradne preferujú oko ako zmyslový orgán, ktorým architektúru vnímame. Zrak je tiež jediný zmysel, ktorý je prítomný pri samotnom navrhovaní domov architektmi. To je na škodu, nakoľko architektúru tak oberajú samotní architekti o komplexnosť, čo v neposlednom rade komplikuje aj vzťah človeka – užívateľa k prostrediu a k architektúre, ktoré obýva.
K telesnosti sa viaže pôžitok, ale aj choroba, krehkosť, zraniteľnosť. Ako modernizmus pristupoval k tejto stránke telesnosti?
Chorobnosť, práve tá fyzická, ukrytá v baktériách bola vlastne spúšťačom v procese tvorby modernej architektúry. Keď v roku 1906 postavil Otto Wagner viedenskú Postsparkasse, bola to prelomová stavba hygienickej sterility. Strach z mikróbov začal architektúru v 20. storočí smerovať k používaniu materiálov, ktoré sú sterilné alebo sa ľahko čistia. Taktiež sa veľa hovorilo o zdravom prostredí, plnom slnka a svetla. Odzvonilo tak tmavým kútom a dreveným povrchom a na svet prichádza vek skla, ocele a syntetických materiálov. Treba však podotknúť, že táto zmena priniesla aj želané výsledky. Krehkosť a zraniteľnosť sú naopak veľmi lyrické vlastnosti, citľné v architektúre aj ako ľahkosť a otvorenosť. Tieto je možné číťať práve v avantgardných prúdoch moderny a obzvlášť vo funkcionalizme. Sú to zároveň motívy, ktoré napomáhali vzťahu tela a architektúry. Pokiaľ chorobnosť a jej doslovné odstránenie z architektúry má skôr humanistický modernistický motív, naopak útok na krehkosť a zraniteľnosť je vlastná totalitným režimom. V architektúre nájdeme jej reprezentácie v štýloch socialistického realizmu alebo monumentalizmu tretej ríše.
Nová synagóga je pôvodne sakrálny a hierarchizovaný priestor, v ktorom sa snažíme vybudovať otvorenú kultúrnu inštitúciu. Je toto napätie čitateľné v samotnom priestore?
Ten hierarchizmus je v Novej synagóge prítomný ako historická rovina, ktorá je však už minulosťou. Pôvodne sakrálny priestor – priestor sakrálnej performativity bol limitovaný pre vopred daný pohyb človeka, jeho rozmiestnenie v priestore a dokonca podmienený rodovou segregáciou. Avšak tieto limity sú viac určené sociálnymi vzťahmi, než limitmi samotnej architektúry. Preto Nová synagóga bude tak otvorenou kultúrnou inštitúciou, ako sama chce a koľko jej dovolia jej vlastné fyzické limity.
V našej komunikácii pred rezidenciou si spomenul, že keby si býval v hoteli, a nie u známeho, tak by to asi výrazne zvýšilo produktivitu tvojej práce. V súvislosti s tým ma napadlo, či jednou z dôležitých funkcií kultúrnej inštitúcie v súčasnosti nemôže byť práve odolávanie tlaku produktivity a experimentovanie s inými formátmi spolu-práce. Čo myslíš?
To konštatovanie samozrejme vychádzalo z vlastnej ambície – potenciálu štúdia a produktivity pred samotným začiatkom rezidencie. Ako vieme, tieto ambície vždy narazia na realitu a okolnosti, a ešte viac na vlastné fyzické limity. V konečnom dôsledku je však dobré, že sa moja rezidencia nakoniec uberala smerom k vzájomnej interakcii na úkor izolovanosti. Práve dialóg je tou formou spolupráce, ktorú spomínaš. Na rezidencii, aj takejto krátkej, je však cenné to náhle vytrhnutie zo stereotypu a otvorená možnosť výmeny a konfrontácie s novými ľuďmi a prostredím.
Komentovaná prehliadka Žiliny s Martinom Zaičkom sa uskutoční počas otvorenia Pracovnej výstavy, 10. júna 2017 o 15:00. Celý program otváracieho víkendu výstavy nájdete na www.novasynagoga.sk/pracovna-vystava.
