Zraková pyramída 2015 – 2020

“Mojou ambíciou je, aby človek zastal, rozmýšľal nad tým, čo vidí a prečo by to mohlo byť zaujímavé. Trpezlivosť ma učí umeniu.” (Juraj Gábor)

A našou ambíciou bolo Jurajovi pomôcť, a spolu s ním, jeho otcom a mnohými ďalšími ľuďmi sme po 3 mesiacoch roboty v roku 2015 postavili 18-metrový drevený objekt Zrakovej pyramídy na kopci nad obcou Súľov. Podarilo sa to vďaka pomoci profesionálov i dobrovoľníkov a darom desiatok podporovateľov a sponzorov.

Po piatich rokoch sme Zrakovú pyramídu rozobrali. Bolo to krásne. A bude zase niečo iné krásne niekde inde.

“Vedeli sme, že je to ako s ľudským životom – raz tu nebude, a tak sme vedeli aj to, že lúka, na ktorej sa monumentálne telo pyramídy usadilo, bude raz holá a usadať a líhať si tam budú len ľudia či ovce.“

Juraj Gábor (1985) je výtvarník, absolvent VŠVU v Bratislave, víťaz Ceny Igora Kalného 2012, ktorú uďeľuje Krajská galéria umenia v Zlíne. Objekt Zraková pyramída bol súčasťou jeho sólovej výstavy s názvom Dívka před domem v tej istej galérii na jeseň v roku 2014, na ktorej spolupracovala aj Nová synagóga (či Stanica, skrátka my).

V galérii (2014)
Objekt s názvom Zraková pyramída je na začiatku spojený s videom. Fyzické prežívanie pohľadu do krajiny, aj tak by sa dal nazvať jeho prístup k videozáznamu krajiny. Juraj si vyberá obrazový výsek okolia, a za úlohu si dáva celú hodinu stáť a v ruke udržať kameru s týmto jediným pohľadom. Divák len ťažko pochopí fyzický zážitok, spojený s procesom hodinového natáčania. No nestabilnosť výsledného záznamu mu o pocitoch človeka s kamerou, a jeho postupnej únave, dávajú aspoň tušiť.

V druhom kroku vzniku diela nastáva racionálna analýza pohľadu do krajiny. V tradícii renesančných autorov a nimi vynájdenej úbežníkovej perspektívy (tzv. zraková pyramída) Gábor zhmotňuje fyzický priestor, ktorý sa nachádza v zábere kamery. V galérii vzniká trojrozmerný objekt (3D zraková pyramída), ktorý ohraničuje priestor pohľadu a stáva sa zároveň premietacou miestnosťou výsledného videa, hodinového záznamu krajiny. Divák má možnosť vstúpiť do premietacieho priestoru a tým vstúpiť aj do výhľadu autora s kamerou, stať sa súčasťou výsledného obrazu.

V krajine (2015)
V ďalšom kroku (v Súľove) sa z diela vytráca pôvodná video-projekcia. Juraj Gábor vyberá jediný statický pohľad do otvorenej krajiny, kde umiestňuje svoj drevený objekt. Objekt rámuje jediný (reálny) výhľad, stáva sa monumentom v krajine a pre krajinu. To bolo prvé, čo nás napadlo, keď sme videli jeho výstavu pred rokom v Zlíne – že toto dielo potrebuje svoju reálnu krajinu, kde bude stáť, minimálne na pár rokov. Aj za cenu, že bude len slúžiť ako núdzový turistický prístrešok. Spolu s Jurajom sme teda chceli dať 18-metrovému objektu ďalší život a tak sme sa ho snažili naozaj umiestniť do reálnej krajiny. Našli sme lúku-kopec nad Súľovom, dedinou s dobrým a otvoreným starostom. A stavali sme. Náš kolega Robo Blaško sformoval tím statikov a stavbárov, ktorí sa podujali na túto úlohu. Sami by sme to nezvládli, ide o jednu z najväčším realizácií vo verejnom priestore v našom okolí, najviac s minimálnym rozpočtom.

„Páčilo by sa mi, keby pyramída fungovala ako symbol motivácie vyjsť za niečím. A nemyslím tým len motiváciu vyjsť na kopec a vyskúšať si pyramídu, myslím to aj prenesene – vyjsť za niečím a zotrvať tam, dať si čas a príležitosť premýšľať,“ hovoril Juraj Gábor.

Hoci sa do pyramídy dalo vojsť, schovať sa tam pred dažďom alebo pred slnkom počas túry, v skutočnosti autorovi išlo predovšetkým o “videnie“ a “odovzdanie sa krajine“. “Zraková pyramída zhmotňuje záber nášho pohľadu. Tu si to máte možnosť uvedomiť naplno. Na jej konci je malý priezor, keď sa cezeň pozriete, krajina pred vami sa ocitne v ráme drevenej konštrukcie, ktorá kopíruje prirodzený lúč vášho pohľadu. Najprv je to skvelé, lebo váš pohľad sa skoncentruje na jeden konkrétny výsek krajiny a vy si ho môžete naozaj vychutnať. O chvíľu si však možno uvedomíte, že žiadnu zrakovú pyramídu predsa nepotrebujete na to, aby ste sa mohli slobodne dívať. A že okolo vášho lúča pohľadu je ešte množstvo iných miest, ktoré stojí za to sústredene preskúmať nielen pohľadom,” písala o Zrakovej pyramíde Jana Močková v Denníku N.

Koniec (2020)

V máji 2020 sme Zrakovú pyramídu v Súľove rozobrali a odviezli. Predchádzalo tomu stretnutie s miestnymi obyvateľmi a následné rozhodnutie obecného zastupiteľstva nepredĺžiť jej zotrvanie na kopci nad obcou z dôvodu masívneho a malou obcou nezvládnuteľného náporu návštevníkov. Naozaj sem v posledných dvoch rokoch ľudia cestovali len kvôli jedinému záberu a z pyramídy sa stala zvláštna instagramová a facebooková atrakcia, čo je ďaleko od nášho pôvodného zámeru. Podľa odhadov na kopec prišlo za rok až 30-tisíc turistov, problémové bolo najmä parkovanie v dedine, ale aj súkromie obyvateľov, niektorí návštevníci dokonca jazdili po lúkach až hore k pyramíde. Rozobratie plánované na september sme tak nakoniec kvôli koronakríze zrealizovali už v máji s cieľom odľahčiť obec, k náporu turistov sa pridal aj strach z nákazy.

Vedeli sme od začiatku, že objekt bude mať limitované trvanie. Už v roku 2015 sme pyramíde predĺžili životnosť tým, že sme ju z galérie premiestnili do prírody, Juraj Gábor hovoril o dočasnom projekte: “Sám som si prial, aby to miesto nebolo natrvalo poznačené existenciou objektu v zmysle pamätníkovej tvorby. Odhadli sme, že päť rokov je aj reálny funkčný čas objektu. Zároveň je to reálny čas, za ktorý dokáže verejnosť zažiť a zakceptovať teleso, ktoré nevie presne popísať. Keď na začiatku niektorí ľudia hovorili, že na čo nám je pyramída, my sa vieme pozerať na prírodu aj bez nej, mne bolo jasné, že tu raz nebude. Aj na základe toho, aká bola dohoda s ústretovou obcou, sa tento príbeh naplnil.“

Zbierka
Ako už veľakrát (na Stanici aj v Synagóge), aj Zraková pyramída bol projekt presahujúci naše finančné a personálne možnosti. Získali sme 3-tisíc eur od ministerstva kultúry a ďalšie financie z grantu Nadácie Erste. V skutočnosti bol rozpočet viac než trojnásobný. Statika a prísne normy, dodatočné kovové konštrukcie, zváranie, ochranné nátery, žeriavy a posilňovanie základov, strešná fólia. To všetko na kopci, kde sa ledva dá vyjsť traktorom. Sám autor prispel zo svojho, väčšina ľudí (vrátane projektantov a inžinierov) pomáhala dobrovoľnícky, Jurajov otec robil bezplatne stavebný dozor, starosta požičal obecnú elektrickú centrálu a náradie, miestni nám pomáhali vyvážať materiál na domácich traktoroch, … Nevzdali sme to a zachránili nás aj desiatky darcov cez crowdfunding.

Niekde inde?

Opäť sme sa raz prerátali a v nadšení si uviazali na krk väčší projekt, než na aký máme peniaze, kapacity i čas. Neľutujeme to, bolo to úžasné dobrodružstvo, ale nie je v našich silách to len tak zopakovať niekde inde – ponúk na presťahovanie pyramídy dostal Juraj niekoľko. Nie je ani v našich schopnostiach riešiť turistickú infraštruktúru a kompletne preplánovať parkovanie a pohyb návštevníkov obce, rovnako sa neplánujeme živiť vstupným z atrakcie, hoci aj to by bolo možné. Zraková pyramída sa tak stala históriou a legendou, podobne ako naše divadlo S2, ktoré nám presne pred rokom, v máji 2019 na Stanici niekto zapálil. Všetko sa raz skončí a na všeličo si budeme len pamätať.

A čo bude s pyramídou? Zatiaľ rozobratá smeruje k Jurajovi domov do Brezničky, kde bude rozmýšľať nad novým projektom z dreva, ktoré z nej zostalo. Smútiť nie je na mieste. Ale ani žiadať od kapely zahrať znovu a znovu tú istú pesničku.

Ďakujeme za podporu a pomoc
Jurajovmu otcovi Jánovi Gáborovi (stavbyvedúci), Obci Súľov – Hradná (špeciálne starostovi Jaroslavovi Bušfymu), architektovi Michalovi Pulmanovi, Igorovi Babiakovi (Periférne centrá), statikom Ondrejovi Markovi (2021 architekti) a Štefanovi Halvoňovi, kováčovi a zámočníkovi Ladislavovi Staňovi, firme Kontrakting (poradenstvo), Petrovi Marcišovi, Dušanovi Hrobárovi a Štefanovi Danišovi, ktorí stavbu dotiahli do úspešného konca. A rovnako všetkým, ktorí nám teraz pomohli s jej rozobratím.